Emin príbeh

,, Keď ti život predkladá dôvody na plač, ukáž mu, že máš tisíc a jeden dôvod na smiech. " Daniel Carnegie

    Emka sa narodila veľmi predčasne v 24 týždni pokojne plynúceho tehotenstva a nik nepredpokladal prudký zvrat udalostí, bez zjavnej príčiny.  Jej organizmus bol extrémne nezrelý a nevyvinutý a okrem hroziacich infekcií, číhali na ňu nástrahy doslova na každom rohu. 

Bojovala statočne s množstvom diagnóz a víťazila, nie raz, ale nespočetne veľa krát nad nepriaznivými prognózami. Či už to bola zástava dýchania, opakované infekcie rotavírusmi, zlý krvný obraz, vysoké hodnoty bilirubínu a odmietanie stravy, atď... Denno - denné cvičenie ,,Vojtovky", aby sa raz aj ona mohla pridať k deťom, čo sa hrajú von na pieskovisku. Drina, slzy, odmietanie a sebazapieranie. Tvrdo vydretý každý a pre zdravé deti samozrejmý pohyb či sebaobslužný úkon. V dvoch rokoch sa po prvom liečení v Martine konečne postavila sama na nôžky a aj keď s narušenou rovnováhou, začala sa odvážne púšťať do chôdze. Epilepsia sa nepotvrdila, krvný obraz sa konečne začal ustáľovať, prestali hroziť opakované transfúzie a aj liekov trošku ubudlo. Začali sa dostavovať prvé lastovičky úspechu. Z quadriparesis sa znížil počet tažkopádnych a strnulých končatín na tri a z hrdielka sa konečne ozvali prvé zvuky. Rozbehol sa nový kolotoč logopédov a ďalších reč stimulujúcich cvičení. Tu sa ale narazilo na veľkú prekážku. Emka mala skoro nepohyblivý jazyk. Tak, ako mala s minimálnym citom končeky prstov na rukách, tak mala minimálnu pohyblivosť v jazyku. Cvičenia a rehabilitácie nezaberali, Ema si skôr dokázala vytvoriť vlastný posunkový znak celou rukou, ako zopakovať zvuk hlásky. Predstava, že nebude rozprávať bola desivá. Zlá jemná motorika, neohybnosť jazyka. Nevdzala sa a aj keď je jej reč ťažšie zrozumiteľná, nakoniec sa rozprávať naučila. A naučila sa aj chodiť a aj keď jej v šiestich rokoch bol diagnostikovaný aj autizmus, s pomocou dobre nadstaveného programu v Levickej špeciálne škole, zvládla svoje začlenenie do kolektívu a aj medzi ľudí. Sami rodičia staviame na kontakte s okolím a spoločenskými aktivitami, lebo to patrí k jej nevyhnutnej duševnej rehabilitácii rovnako ako fyzické cvičenie. Snažíme sa v nej rozvíjať a podporujeme jej záujmy ako sú knihy a zvieratá. Ema má jednu špecifickú vlastnosť. Nevie sa skutočne na nikoho hnevať a aj keď je jej ublížené, okamžite odpúšťa. Ako matka, uvedomujem si reálnosť a nereálnosť Eminých možností. A tiež tých mojich. 

    Emka je slniečko, skoro neustále a rada sa na každého usmieva. Nemá jednu zlú myšlienku a miluje zvieratá. A aj keď niekedy nerozumie nášmu ,,zdravému" svetu , nevstupuje do neho s negatívnymi prejavmi. Je tolerantná a skromná a v pokore prijíma svoj údel, ktorý si uvedomje. 

    Emka nie je zdravé dieťa a nikdy ani nebude. Nálepka ťažko zdravotne postihnutého občana sa s ňou ponesie celý život a je len na nás zdravých ľuďoch, ako a či vôbec dokážeme akceptovať je hendikep, prijímať ju v jej inakosti a byť jej ľudsky nápomocní.